Hlavnú slávnostnú svätu liturgiu viedol vladyka Cyril Vasiš, SJ. Počas nej odzneli nasledujúce slová.
Ako to pri veľkých osobnostiach býva, pri pohľade na ich život nás najviac zaujímajú tie dôležité časti. Pri bl. Metodovi Dominikovi Trčkovi sa zameriavame na jeho uväznenie či smrť, na moment keď dokončil svoj beh a vydal záverečné svedectvo o svojej vernosti Kristovi. Poznáme históriu koledy ktorú si spieval a ktorá ho priviedla do sprísnenej korekcie na ktorej následky zomiera. Zameriavame sa na tú časť, ktorá sa stáva ikonografickou. To samozrejme nie je zlé, no život nie je len týchto pár okamihov. Musíme si uvedomiť že mučeníctvo nie je len jeden moment, je to výsledok celého života ktorý ho do tohto momentu priviedol. Celý kontext života svätých, blažených či mučeníkov nás núti zamyslieť sa, čo to znamená prijať povolanie? Čo je to povolanie na svadobnú hostinu o ktorom sme počuli v dnešnom evanjeliu? Čo je to, čo Trčka neodmietol?
Prvé povolanie ktoré dostáva každý z nás, skrze našich rodičov, je povolanie k životu. Hoci sa to zdá samozrejmé, vôbec to nie je samozrejmosťou. Za toto prvé povolanie máme byť vďačný, pretože nie každý toto povolanie príjme. Za posledných 70 rokov bolo na Slovensku zmarených takmer 1.5 milióna takýchto povolaní, už v materskom lone. Druhé povolanie ktoré dostávame je povolanie ku kresťanskému životu, za ktoré prevažne ďakujeme taktiež našim rodičom, hlavne v našich končinách. Tretie povolanie je to ktoré vidíme aj na živote bl. Dominika Trčku, povolanie k zasvätenému životu. Ako si toto tretie povolanie vysvetliť? Čo vlastne znamená? A ako vlastne prichádza? Mohli by sme si zavolať našich otcov redemptoristov alebo aj našich budúcich kňazov a dostali by sme množstvo rozličných odpovedí. No všetky tieto odpovede sú prepojené jednou vecou. Ozvenou či odpoveďou na Kristovo volanie ktoré počujeme vo svojom srdci.
Prečo je potom tých povolaní tak málo? Ako sme počuli, povolaných je veľa. Je to pretože to Kristovo volanie musí vyvolať odpoveď natoľko silnú, aby bola silnejšia ako tie ostatné odpovede. To je však výsledkom aj našej spolupráce. Tu sa však objavuje ďalšia otázka. S postupným ubúdaním kňazských a rehoľných povolaní by sa mohlo zdať, že v dnešnej dobe si Boh povoláva menej ovečiek. Azda Boh už nechce nových kňazov či rehoľníkov? V skutočnosti Boh volá vždy rovnako. Jedným z dôvodov nedostatku týchto povolaní môže byť aj strach. Strach záväzku a hlavne záväzku na celý život. Odhodlať sa urobiť trvalý záväzok sa zdá v tejto dobe až nerozumné. Čo ak ma to prestane baviť? Čo ak naše manželstvo nebude vyzerať tak ako sme si ho predstavovali? No musíme si uvedomiť že máme na výber. Do manželstva si vyberáme jedného človeka, jedného zo štyroch miliárd. Taktiež si vyberáme či je rehoľný život spôsob, akým žijeme svoj život. To rozhodnutie nie je vždy jednoduché. Večer pred definitívnym prijatím východného obradu, teda aj straty toho latinského si bl. Metod do zápisníka napísal: “Teraz sa zriekam toho, v čom som vyrástol”. A kvôli čomu? Kvôli Kristovi. Toto povolanie ho pripravilo na svätosť. Stojí to za to. Nebojme sa. Odovzdajme svoj život Bohu a sledujme, ako sa nám otvára brána do neba.
V závere všetkým viceprovinciál Miroslav Bujdoš, CSsR poďakoval za prítomnosť primátorovi mesta Michalovce Miroslavovi Dufincovi, vladykovi Cyrilovi, ale aj všetkým prítomným.
Príhovor vl. C. Vasiľa:
