Deň zasväteného života v roku 1997 ustanovil pápež Ján Pavol II. Slávenie tohto dňa pripadá na 2. februára, v deň sviatku Stretnutia Pána. Pápež pri tej príležitosti povedal: „Obetovanie Pána v chráme je výrečnou ikonou úplného odovzdania svojho života zvláštnym spôsobom pre tých, ktorí boli povolaní, aby v Cirkvi a vo svete uvádzali evanjeliové rady do praxe, a tým si osvojili Ježišove vlastnosti – panenstvo, chudobu a poslušnosť.“
Fatimská sobota konaná 03.02.2024 v Bazilike Minor patrila Metropolitnému dňu zasväteného života. Na tomto stretnutí sa zúčastnilo 7 biskupov a 97 rehoľníkov z radov redemptoristov, bazilianov a sestier služobníc, redemptoristiek a bazilianok. Spoločný čas začal v obvyklom čase treťou hodinkou. Svätej liturgii predsedal vladyka Jonáš Maxim, arcibiskup metropolita, spolu s vladykom Petrom Rusnákom, bratislavským eparchom, arcibiskupom Cyrilom Vasiľom, eparchiálnym biskupom Košickej eparchie, vladykom Milanom Lachom, bratislavským pomocným biskupom. Nechýbali ani emeritní biskupi vladyka Ján Babjak, vladyka Marián Pacák a vladyka Milan Chautur. V homílii arcibiskup Jonáš upriamil pozornosť na cestu, ktorí kráčajú spolu s vladykami ako otcovia na ceste k Bohu. V úvode sa rozpamätal na arabské príslovie: „Psy brešú a karavána pokračuje ďalej“. Karavána vie kde má ísť, pozná cieľ, smer a cestu, môže sa okolo nej diať čokoľvek, ale to nezmení jej smerovanie. Poukázal na to, že Boh je tichým spôsobom prítomný v tomto svete. Iba tí čo si všimnú, že Boh je prítomný, majú pevnosť, stabilnosť a neochvejnosť vo svojom živote. Aj napriek tomu, že vo svete sa deje čokoľvek. Vladyka upriamil pozornosť aj na prepojenie so sviatkom Stretnutia Pána. Keď Simeonove oči uvideli Božie dieťa, to mu dalo pokoj a mier do duše, nasledujúci deň zomrel. Odišiel k Bohu. Práve to že vzal Krista na ruky, dotkol sa ho, to ho upokojilo tak, že odišiel k Bohu. Podľa slov vladyku Jonáša je toto ideál zasväteného života. To má byť cieľom nášho života. Bohu zasvätený človek žije preto, aby každý jeden deň stretával Boha. Keď v neodpustení, netrpezlivosti, v náreku, v stave kamenného srdca odídeme z tohto sveta, neuvidíme Krista. Kde sa dostaneme? Preto potrebujeme vo svojom každodennom živote vidieť Krista. To platí pre každého z nás, nie len pre zasvätené osoby. V upriamení na Krista máme pokračovať tak, ako pokračuje karavána, aj keď sa okolo nej deje čokoľvek. V závere svätej liturgie sa prítomní pomodlili spoločne Moleben k Bohorodičke.
Po svätej liturgii spoločný program pre zasvätené osoby pokračoval moderovanou diskusiou s vladykami o zasvätenom živote v Bazilike Minor. Metropolitný deň ukončili Molebenom k bl. Metodovi, CSsR.
Príhovor vl. J. Maxima:
