Dva týždne ubehli ako voda a my sme sa opäť stretli v kláštornej záhrade. Počasie nám prialo, takže sme si užívali teplé októbrové popoludnie. Chlapci s oteckami si ako inak zahrali futbal (miestami mali mamičky pocit, že hrajú oteckovia a chlapci sú len pozorovatelia 🙂 ). Sestra Augustína sa aj tento krát postavila do bránky (aby to chlapi a chlapci nemali také jednoduché). Dievčatá si sadli za okrúhly stôl pod zvonicu a preberali veci veľmi dôverné a dospelým neprístupné. Medzitým sa deti občerstvili, pobicyklovali sa, pobehali si- jednoducho sa zabavili. Otec Maroš všetko zdokumentoval. A mamičky? Ako inak. Pokecali si na slniečku, kde si okrem poťažkania si aj posrandovali. Veď s úsmevom je život krajší, no nie?… Vďaka Bohu za spoločenstvo takých skvelých ľudí a možnosť stretávať sa. Tešíme sa nabudúce.
