Dva týždne ubehli ako voda a my sme sa dnes opäť s veľkou radosťou tešili na naše pravidelné rodinné stretnutie. Dnes bolo trochu netradičné. O pol štvrtej sme sa v hojnom počte stretli pred budovou hasičskej stanice. Plní očakávaní sme sledovali, čo sa bude diať. Pri vstupe nás privítal sám veliteľ čaty a vysvetlil nám, čo máme robiť v prípade, ak by zaznel špeciálny zvuk. A naše kroky už smerovali do garáže, v ktorej boli pripravené hasičské autá. Chlapcom, ale aj dievčatám sa rozžiarili očká pri pohľade na množstvo techniky. Veliteľ Johny spolu s ujom Jankom Kolibašom nám všetko podrobne poukazovali. Dokonca zapli sirény a majáky. Hasiči v službe nám ukázali, ako sa pripravujú na výjazd a ako “letia“ po spúšťacej tyči. Nikto z detí, ani z rodičov nenašiel odvahu to vyskúšať. Naša odvaha sa však stupňovala na tráve za budovou. Tam si deti vyskúšali ako môžu hasiť požiar. Poniektorí, v horúci deň, sa s radosťou takým spôsobom osviežili. Nezabudnuteľným zážitkom bola plošina, na ktorej sme sa vyviezli do výšin. Počas šantenia sme stihli zažiť ozajstný výjazd, ale ani ten neprekazil našu radosť z prítomnej chvíle. Ujo Janko nás ešte povozil na štvorkolke. Poniektorí s radosťou čakali aj na opakované jazdy. Počas čakania sa naši najmenší, posilnili bublaninou a koláčikmi. Za tieto dobroty patrí vďaka všetkým darcom. A naše spoločné stretnutie sme zakončili ako inak, futbalom. Vďaka Bohu, ako aj samotným organizátorom (rodinke Kolibašovej, o. Marošovi a sr. Augustíne) za ochotu pripravovať pre nás takéto “netradičné“, ale nádherné stretnutia.
