„Čo je to filipovka?“ Keby som uvedenú otázku položil gréckokatolíkom žijúcim na Slovensku pred desiatimi al
ebo pätnástimi rokmi, väčšina by pravdepodobne len nechápavo pokrčila ramenami a pokrútila hlavou. Časom sa však situácia zlepšila a dnes by prakticky všetci, prinajmenšom praktizujúci, bez váhania odpovedali, že ide o obdobie prípravy na sviatok Narodenia podľa tela nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista (25. december), ľudovo, na Vianoce. Vieme však o filipovke niečo viac? Vieme, kedy vznikla, ako dlho trvá, prečo sa práve takto volá a ako ju máme prežívať?
Je nespochybniteľné, že filipovka nemohla existovať, kým nebol zavedený samostatný sviatok Narodenia Ježiša Krista. V tejto súvislosti treba vedieť, že počas prvých dvoch alebo troch storočí prinajmenšom vo väčšine miestnych cirkví takýto sviatok neexistoval, narodenie nášho Vykupiteľa sa oslavovalo 6. januára v rámci Bohozjavenia. To znamená, že Bohozjavenie bolo pôvodne nielen pamiatkou Kristovho krstu v Jordáne, ako je to dnes, ale tiež oslavou jeho narodenia. Práve preto cirkvi arménskej tradície až doteraz oslavujú Ježišovo narodenie 6. januára. Bohozjavenie teda predstavuje mimoriadne starobylý kresťanský sviatok. Na základe písomných prameňov možno dokázať, že jestvoval už koncom druhého storočia, niektorí liturgisti zastávajú názor, že pochádza priamo z apoštolských čias. Z toho vyplýva, že obdobie prípravy na Bohozjavenie, ktoré máme v našej cirkvi dodnes vo forme pôstu predpísaného na 5. január, bolo v ranom kresťanstve zároveň časom prípravy na oslavu Ježišovho narodenia.
Kedy, kde a prečo bol zavedený samostatný sviatok Kristovho narodenia? Prvé svedectvá o ňom pochádzajú zo začiatku 3. storočia z Egypta. Tamojší kresťania ho slávili 20. mája, ale nie všetci, niektorí ho odmietali. V ďalších miestnych cirkvách sa tento sviatok ustanovoval na 28. marec alebo na 19., či 20. apríl. Prvou miestnou cirkvou, kde sa predmetný sviatok slávil 25. decembra, bol Rím. Otázka znie, prečo práve 25. december. Niektorí kresťania v minulosti sa domnievali, že Rimania, keďže mali k dispozícii archívne materiály zo sčítania ľudu, ktoré sa spomína v evanjeliu (Lk 2, 1–3), dokázali vypočítať skutočný dátum Ježišovho narodenia a tento sviatok slávili od apoštolských čias. Ak si však uvedomíme, že sčítanie ľudu sa zaiste konalo v lete a že Ježiš sa musel narodiť v období, keď majú pastieri svoje stáda voľne na pasienkoch (Lk 2, 8–14), zimné obdobie je takmer vylúčené. Skutočnosť je pravdepodobne taká, že samostatný sviatok Ježišovho narodenia tam vznikol tesne pred rokom 350, pričom k jeho zavedeniu viedli praktické dôvody. V Rímskej ríši sa totiž hlboko zakorenila oslava narodenia Slnka s názvom „Natalis Invicti,“ čiže Narodenie Neporaziteľného. Uvedený pohanský sviatok bol natoľko obľúbený, že aj samotní kresťania boli v pokušení zúčastňovať sa jeho obradov. Keďže sa ho cirkevným predstaveným nepodarilo odstrániť, úspešne sa pokúsili zmeniť jeho obsah. S vedomím, že niektoré prorocké texty nazývajú očakávaného Vykupiteľa slnkom, konkrétne slnkom spravodlivosti (napr. Mal 3, 20), ustanovili sviatok Ježišovho narodenia na 25. december. Od miestnej rímskej cirkvi postupne prebrali tento dátum takmer všetky ostatné miestne cirkvi. Je to relatívne nezvyčajný jav, pretože v prvom tisícročí sa väčšinou cirkvi západnej časti Rímskej ríše inšpirovali liturgickým, teologickým a duchovným bohatstvom cirkví Východu, než naopak (aj Bohozjavenie – Zjavenie Pána, má pôvod na kresťanskom Východe).
Pokiaľ ide o cirkvi konštantínopolskej tradície, medzi ktoré patrí aj naša gréckokatolícka cirkev, 25. december ako deň samostatného sviatku Narodenia Ježiša Krista zaviedol v roku 379 alebo 380 svätý Gregor Teológ (liturgická pamiatka 25. a 30. januára). Po jeho odchode do exilu však zanikol a definitívne ho ustanovil pravdepodobne svätý Ján Zlatoústy (398 – 402; liturgická pamiatka 13. novembra, 27. a 30. januára) s cisárom Arkadiom (395 – 408) okolo roka 400. Ten istý Ján Zlatoústy pravdepodobne v roku 386, kým bol ešte kňazom, zaviedol tento sviatok v Antiochii, kde pôsobil.
Ako teda vidíme, v cirkvách konštantínopolskej tradície sa samostatný sviatok Ježišovho narodenia ujal pravdepodobne začiatkom piateho storočia. Z toho vyplýva, že obdobie prípravy na jeho slávenie mohlo vo vyššie uvedených cirkvách vzniknúť najskôr v priebehu piateho storočia. Názory odborníkov na otázku, kedy filipovka naozaj vznikla, sa rozchádzajú. Podľa niektorých k tomu došlo v šiestom, podľa iných v siedmom alebo ôsmom storočí. Na základe písomných dokumentov vieme, že najneskôr v deviatom storočí takéto prípravné obdobie, a to relatívne dobre ustálené, už existovalo a definitívne bolo zavedené na miestnom konštantínopolskom sneme v roku 1166. Pre nás je nemálo závažnou aj skutočnosť, že gréckokatolícka zamosťská synoda z roku 1720 i gréckokatolícka ľvovská synoda z roku 1891 toto prípravné obdobie potvrdili.
Filipovka sa začína 15. novembra a trvá do 24. decembra vrátane, teda celkovo štyridsať dní. Z uvedeného dôvodu sa niekedy nazýva Štyridsiatnicou, podobne ako Veľký pôst pred Paschou. 
Filipovkou sa nazýva preto, lebo sa začína bezprostredne po sviatku svätého a všechválneho apoštola Filipa, ktorý pripadá na 14. november. Okrem pomenovania „filipovka“ sa na označenie tohto obdobia používa aj cirkevnoslovanské „Roždestvenskij post,“ ktoré je mimoriadne ťažké preložiť do súčasnej slovenčiny. Vzhľadom na to, že doslovne ide o „Narodeninový pôst,“ do úvahy by azda prichádzali slovné spojenia „Pôst pred Narodením Krista“ alebo „Pôst k Narodeniu Krista,“ prípadne „Vianočný pôst.“ Ako najvhodnejšie sa javí pomenovanie „filipovka,“ ktoré už môžeme považovať za zaužívané.
V súčasnosti – konkrétne od roku 1969, keď rímska Kongregácia pre východné cirkvi vydala dekrét, ktorým upravuje pôstnu disciplínu platnú pre gréckokatolíkov žijúcich na území bývalej Československej socialistickej republiky – nie sme povinní počas filipovky dodržiavať ani pôst, ani zdržanlivosť, okrem zvyčajných piatkov a 24. decembra. To však neznamená, že sa počas filipovky nemáme alebo dokonca nesmieme postiť. Práve naopak, bolo by prinajmenšom vhodné, keby si každý z nás stanovil aspoň nejaký pôst či zdržanlivosť od pokrmov, aby mohol sviatok Ježišovho narodenia prežívať naozaj po kresťansky. Ako vhodná inšpirácia či východisko môže poslúžiť pôstna disciplína, ktorú ustanovil konštantínopolský snem z roku 1166.
V pondelky, stredy a piatky sa od východu Slnka po jeho západ, respektíve po skončenie večierne, nesmelo konzumovať vôbec nič. Potom bolo dovolené sa najesť, ale po vylúčení mäsa vrátane rybaciny, mlieka, syra, vajec, oleja a vína. V utorok a štvrtok sa mohlo jesť počas dňa, ale po vylúčení mäsa vrátane rybaciny, mlieka, syra a vajec; používať olej a napiť sa trocha vína bolo dovolené. V soboty a nedele sa mohlo jesť počas celého dňa, a to všetko, okrem mäsa v užšom zmysle, teda aj rybacina. Prípustnosť rybaciny v soboty a nedele však platila iba do 20. decembra vrátane, na ďalšie štyri dni (predprazdenstvo – predsviatok Narodenia) sa nevzťahovala.
Mnohým súčasným gréckokatolíkom sa pôvodná pôstna disciplína môže javiť ako mimoriadne prísna, azda až krutá, preto k nej treba poznamenať zopár skutočností. Po prvé: Pôstna disciplína filipovky bola v porovnaní s Veľkým pôstom ešte relatívne mierna. Po druhé: Počas filipovky existovali dni, keď sa pôstna disciplína zmierňovala. Bol to 16., 25. a 30. november, 4., 5., 6., 9. (respektíve dnešný 8.), 17. a 20. december. V uvedené dni, ak pripadli na pondelok alebo stredu, či piatok, sa dovoľovalo používať olej a napiť sa trocha vína; ak pripadli na utorok alebo štvrtok, dovoľovala sa rybacina. Okrem toho sa na Vstup Presvätej Bohorodičky do chrámu (21. november), nech by pripadol na ktorýkoľvek deň, dovoľovala rybacina. Po tretie: Spomínaná ľvovská synoda z roku 1891 pôvodnú pôstnu disciplínu filipovky trocha zmiernila. Po štvrté: Ako vidíme, ešte v relatívne nedávnej minulosti si kresťania veľmi jasne uvedomovali závažnosť pôstu. Uznávame jeho dôležitosť aj my? Neodchýlili sme sa od správneho ponímania askézy? Nezanedbávame tento prostriedok dosahovania kresťanskej dokonalosti, keď mnohí máme problémy s obyčajným nejedením mäsa v piatok?
Stojí pred nami ešte jedna otázka: Má filipovka nejaký vplyv na slávenie bohoslužieb? Vo všeobecnosti môžeme odpovedať negatívne, nie však bezvýhradne. Niektoré bohoslužobné knihy predpisujú v prvý deň filipovky a počas niektorých ďalších dní – konkrétne 19., 26. a 29. novembra, 1., 2., 3., 7., 8. (respektíve terajšieho 9.), 11., 14. 16. 18. a 19. decembra – ak nepripadnú na sobotu či nedeľu, spievať na utierni „Aleluja“ namiesto „Boh je Pán“ a konať modlitbu svätého Efréma Sýrskeho spojenú s veľkými poklonami – podobne ako počas Veľkého pôstu. Okrem toho sa niektorí liturgisti domnievajú, že by bolo vhodné, na spôsob Veľkého pôstu, používať počas niektorých dní filipovky tmavé kňazské rúcho. Uvedené veci však doposiaľ nie sú jednoznačne doriešené, zostávajú matériou na diskusiu medzi odborníkmi. Súčasťou obdobia filipovky sú spomienky na prorokov, ktorí ohlasovali Kristov príchod (najmä 2. a 3. december), ako aj Nedeľa praotcov (druhá pred sviatkom Narodenia) a Nedeľa otcov (posledná pred sviatkom Narodenia), keď si dvoma rôznymi spôsobmi pripomíname Ježišových predkov, ktorých mal z hľadiska ľudskej prirodzenosti. Niektoré vlastné menlivé časti má aj sobota pred Nedeľou otcov. Od 21. novembra do 31. decembra sa spievajú na nedeľných a sviatočných utierňach ako katabázia (posledná časť piesní kánona) irmosy zo sviatku Ježišovho narodenia „Christos raždajetsja“. Na obdobie filipovky jestvuje osobitá modlitba a tiež moleben. Nádhernou bohoslužbou sú kráľovské hodinky slávené zvyčajne 24. decembra doobeda.
Boží Syn, ktorý sa stal skutočným človekom a narodil sa v Betleheme, nech nás urobí schopnými a ochotnými prežiť tohtoročnú filipovku na naše dobro a spásu!
ThLic. Marcel Gajdoš